rakterizuje najmä orientälna pestrost’ ornamentiky, pricom pozornost’ si popri znämej hlavnej myslienke (exponujücej tön d) zaslüzi aj väsnivo, no prirodzene koncipovanä ved- l’ajsia myslienka. Druhä, vel'kä lyrickä monotematickä cast’ Andante sostenuto, pokracujüca v tradfcii Cajkovskeho Hus- l'oveho koncertu, umoznuje interpretovi naplno rozozvucat' kantilenove prostriedky. Zäverecne rondo (Allegro vivace) je plne temperamentu a svojräznej vitality, ktorä interpre tovi poskytuje moznost’ zaskviet’ sa technickou vyspelostöu a virtuozitou. Dökazom toho je i subtllna, no nesmierne interpretacne närocnä sölovä kadencia. Neustäla zmena vyrazu, jasne a ostre kontrasty a rafinovanost hudobneho priebehu preveria nielen technickü, ale aj interpretacnü vy- spelost’ sölistu. Husl’ovy koncert d mol op. 46 po prvy raz zaznel v interpretäcii Davida Oistracha 16. novembra 1940 v säle Moskovskeho konzervatöria a coskoro sa stal kmeno- vym cislom repertoäru poprednych svetovych huslistov ako Leonid Kogan, Ruggiero Ricci ci Igor Oistrach. Devät’ symfönii Ludwiga van Beethovena, ktore sü sve- dectvom osobnostneho dozrievania i filozofickeho zäzemia skladatel’a, odräza jeho dusevne stavy i umelecke ambfcie. V nich svoje primärne inspiräcie brüsil do konecnej podoby, kym nenadobudli finälne formove obrysy a jedinecny tvar. Tvorbu v symfonickom zänri, ktorä s vynimkou poslednej symfönie spadä do rokov 1800 az 1812, Beethoven symbo- licky otvära na prelome storocf, ked’ sa uz vyrazne zapisal do vyvoja klavirnej sonäty a za sebou mal aj prve Släciko- ve kvartetä op. 18. Prve symfönie (Symfönia c. 1 C dur op. 21 z roku 1800 ci Symfönia c. 2D dur op. 36 z roku 1802) este nepredstavujü zreleho Beethovena, hoci uz v nich sa odräza skladatel’ova schopnosf myslenia na rozl'ahlych plochäch. Symfönia c. 3 Es dur op. 55 (1804, s pövodnym oznacemm Bonaparte, neskör Eroica) vsak predstavuje uz skutocnü revolüciu v symfonickej tvorbe. Vynikä rozsa- hom, podstatne prekracujücim dovtedy znäme symfönie, nästojcivym rytmickym pohybom, tematickou präcou i variacnou formou zäverecneho finäle, ktore sa odvracia od tradicnych typov. Hoci sa zdä, ze ortodoxnä Symfönia c. 4 B dur op. 60 je oproti svojej predchodkyni formälnym krokom spät’, uz nasledujüca dvojica - Symfönia c. 5 c mol op. 67 Osudovä (1807) a Symfönia c. 6 F dur op. 68 Sinfonia pastorale (1808) sü nove formou aj obsahom. Beethoven, tak ako nik pred nim, vo svojej hudbe predostiera aktuälny zäzitok dramatickeho konfliktu i rozuzlenia, vyjadreneho cisto hudobnymi prostriedkami.
