Bćli do rukow jim ujcdaj sud A nihdźo žadyn kraj a lud! 46. Lišcyne nakazanje. [2 &tiška nĕhdy khora wali Stonajo so do lĕhwa, Prjĕdcy pak ju žerje, pali Jeje skutkow njeprawda, Dźeše: „Jeli wotkhorju, Zawĕsće so polĕpšu“. Liška začu polĕženje Z tutej želnej spowjedźu, Požadane wotkhorjenje Dĕńdźe tež po tydźenju. Dźak budź Bohu! mysleše, Zo mi zaso lĕpje je. Liška nĕtk ma strowej nozy, Kur a hus drje njekradnje, Ale dźerži so po Bozy, Kiž ji z horja pomhaše? — Nĕ, ach nĕ, ju zamjerza, Zo je wjele skomdźiła. Tyšny sĕn so lišcy zdaše Slub a khorosd přetrata, A duž z nowa wotwjeraše Kurjenc pola burika;