467 H- ka£ dźensa. Hewak bĕše Zejleř kruty sudnik wupjodow swojeho ducha a porjedźeše na wšelakich pĕsnjach mnoho a husto, štož je z jeho zawostatych rukopisow a zakhowa- nych listow na Kocora a Smolerja (hl. Łuž. 1890) jasnje widźeć. Tež mamy (z najmjeńsa wot 1. 1860) wĕstu mĕru, kak wysoko wdn sam tu abo wonu pĕseń a baseri wažeše, we tym, hdźe ju wrin wozjewić da. Najwudokonjeniše mje- nujcy podawaše wrin do „Časopisa Maćicy Serbskeje", mjenje dokonjane do „Łužiĕana“ a wšĕdniše do „Serbskich Nowin“; pĕsnje, kiž pak z cyła jeho spodobanje njenama- kachu, šlapi wrin do rukopisneho resp. papjerneho kućika we swojej studowařni, lidźež zakryte a zabyte wostachu, doniž je my tam njewućeřechmy.* Masota (m6c) a wažnota Zejlerjoweho basnistwa wot- | poĕuje bjez dwĕla we tym, zo w6n maćiznu k swojim j pĕsnjam z přirody a ze serbskeho wjesneho žiwjenja bjerje j a zo ju w6n we w6tĕinskim, ĕistoserbskim a pobožnym | křesćijanskim duchu zapřimuje a wobdźĕłuje. Ze swojim i wĕtrym, wotewrjenym wokom widźeše w6n, kak hłuboko je našemu ludej swjata lubosć k Bohu a nĕžna, přelubozna lubosć k Božej stw6rbje do wutroby zašćĕpjena, a w6n jako prawy syn serbskeho naroda wobsedźeše tute jeho samow- nosće sam w najwyššej mĕrje: w6n wobkedźbowaše žiwjenje stw6rby jara domyslnje a dowćipnje a rozymješe jo nam basniscy w najijeńšej podobje předstajeć. Wo tym swĕdĕa nimo mnohich jednotliwych pĕsni wosebje jeho „Poĕasy“, kotrež su najlĕpši dopokaz jeho hłubokeho zapřijeća Božeje stwrirby a jeho basniscy tworjaceje mocy. Serbske domjace * My smy tež tute wot baanika njewozjewjene pSsnje do našeho wudawka přijeli, dokelž mamy za swoju přisłusnosć zhromadźić a aa- khowao wśĕ jeho basniske wutwory bjez „subjektivneho“ posudźenja, što je Zejlerja hddue a što nic. Zhromadny wudawk dyrbi za našim zdaćom po mdžnosći dospołny być, a nimo teho maju tež wšelake nje- dokonjane pĕsnje swoju wažnosć za dospolne spćznaće powahi a zmyslenja našeho basnjerja. IY. 32