stupić a praji, jako bĕ jeho slyšaJa: „Ty maš cyle nje- prawje“, dosahny a zežra jelio. Na to přihladujo mĕnješe pocpula, zo dźĕ je wona dobyla. Kolcula pak dźeSe: „Hač runjež maš prawje, sy ty tola tež smjerće h6dna“. — „„Kak sym ja mćhla smjerć zawinować““, praji pocpula, „„hdyž mĕješe tola skowronĕk njeprawje?““ — „Aj“, wotmolwi kokula pocpulu dosahnywSi, ,.pola mje je prawda a nje- prawda w jenym mĕše, hdyž mam tajki surowy hlrtd a tajku słćdku žratwu kaž dźensa na wamaj!“ Nic přeco přĕhrajeS a dobudźeS, za tym haĕ maš prawu abo njeprawu wĕc, ale za tym hač maš sudnika. Ale hladaj so, zo bychu nawalne žadosće sobu k sudu njesedźałe. '^waj pawkaj mĕještaj w lĕsu na khćjcy swoje wo- bydlenje a bĕštaj lćžšeho horje a dele łaženja dla wjele nićow wot zemje na štom a do hałozow horje napřadłoj. Jako tam nĕhdy mćcny wichor nimale wšitke khćjcy spo- wala a jeju wobydleńska khćjca stejo wosta, dźeše jedyn pawk k druhemu po wustatym wichorje: „Widźiš, bratře, kak te naju postronki dźeržachu! Njebĕchmoj m6j kh6jcu tak twjerdźe k zemi připřadłoj, budźeše so wona tež duša- necy wuwr6ćiła, kaž te druhe přip6dla!“ Takle činja so tež husto dosć ludźo wulcy a připisuja sebi, štož so cyle bjez jich mudrosće a mocy samo wot so stało by abo podało njeby. (Wokoio 18*2.) * 23. Dźĕćo a šeršeń. (Tydź. Now. 1842, 39.) ały hćlčec Pawoł přińdźe nĕhdy do hornjeje jstwy swojich staršich, kotraž bĕ dołho začinjena była, a namaka tam na woknowej descy šeršenja we womorje ležo, dokelž * 22. Pawkaj. (Wokoło 1842.) (Tydź. Now. 1842, 31.)