25. Kokula a skiiudź. (Tydi. Now. 1848, 163.) ■e nĕhdy dołho mokrota, Duž kokula so rozhnĕwa; Sam wrobel khĕtro swarješe, Zo sukničku sej womaže, Tež łastojčka hĕ huslički Na hrjadu pojsła we hrčdźi. Maĕ kokula hĕ mjerzaca, Zo kĕždy ptačk so překhowa, A dźeše k mužej: „To mi praj, Hač je to žadyn wćtcny kraj, Hdźež poddan žadyn widźeć njej’ A ničo do šklĕ kuchinskej’? To dźĕ respekt wšćn přestanje A naj’ kommando kamsy dźe, Tež naš diplom a, prawizny Nam rozmokaju na kusy; Preč, preč! tu hišće přikhadźa Tež wrćtna konstitucija!“ „„Maš prawje, luba mandźelska!“ “ Muž kokuliny zawoła, „„Haj, budź tu božmje, krajo zły, Hač dotal wćtcny rĕkany, Prjed’ hač jow nĕšto přisadźu, Jćn dušu radšo wopušću!