-*f * 347 ■ S* We mysli lubosćiwej Wšĕ lćštnje zakćĕja A chcyle z pychu žiwej Rad wobplesć płodźerja; Wćn kładźe, hdyž dźe k kćncej, Sej wšĕ na wutrobu, Je njese k rjeńšom’ słćncej, Hdźež zbćžni fromni su. Do paradiza rjenje W raj Boži nosy je, Kiž, jako naš swĕt, ženje Do procha njespanje; Tu knježi wuhasnjenje, Tu zorno zezhnić ma, Tam płaći rńst a kćenje, Kiž wĕčnje wostawa. Ty zahrodniko miły, Daj zlćštnu pobožnosć, Zo kćždy žiwy, čiły M6hł k njebju kćĕć a rosć. Daj zrostlinam jich włohu, Zo krasnje steja tu, Spožč słabym m6c na dr6hu K tom’ wĕčnom’ nalĕću. (3.u2. 1855.) 1 Khwalba Boža. (Jordan. ćitanka, str. 5.) Łobt frob den Herrn, ihr jngendliohen ChOre. ngřad Boha khwal, ■ Njech kĕrluš naš Khwal jeho, młoda syła! i Hač k jeho stołej klinči! W6n pos’cha rad, > A wšitkich hł6s Hdźež so česć jeho spĕwa, ' Njech jeho khwalbu zynči! česć jemu daj! ; česć jemu daj