1-* So nikoho pak njejima Ta prćstwa, khiba wosoła, Kiž ducy nimo słyši, Što Isegryma tyši. Wjelk žebri, myto mjenuje Ze přisahu najrjeńše, — Duž wosoł hałzy zbĕraše Pjasć tołste a tež ćeńše, Hač jamu z nimi napjelni, Zo wjelk tam z njeje wuskoči — A wosoł mzdy nĕtk hlada, Ju pomina a žada. „0 šĕrako njehańbity“, Wjelk dźeše, „njej’ to hnada, Hdyž hidne zwĕrjo, kaž ty sy, Knjez Wjelk sej k słužbje žada? Njej’ myta dosč, zo wostaju Ce, špatna krej, při žiwjenju? Tćn raz bĕž w swoju stronu A postrow twoju žonu!“ * * * Štć rozpomnity njebudźe, Hdyž tole čita, prajić: i „Tak jeno wosoł zamćže | Sam do stracha so stajić, j A wĕrić tajkim lubjenjam i A pomhać tajkim złodźijam, + *-*