Volltext Seite (XML)
XXIV W tfećim dźĕlu (4, 18 — 5, 18) dawa nĕkotre wosebite napominanja, zo nje- bycliu bhroble na swoje mocy twarili, dokelž wšitko wot Boha wotwisuje; boliatym podtłćčerjam wĕšći zrudny kćnc, khudych pak pokoja; zo maja přisaham ćĕkaĕ; zo maja so khori wot mĕšnikow žałbować; zo maja sebi hrĕchi wuznawać a za sebje so modlić, dokelž Elias je dopokaz, kak wjele wobstajna modlitwa sprawneho zamćža. We wobzamknjenju (5, 19—20) spomina na bratrowske napominanje, dokelž štćž hrĕšnika na prawy puć wobroći, je spomćžny skutk dokonjał. 0) Zo je s. japoštoł Jakub młćdši, Alfejowy syn, spisowaf tohole lista, spćznajemy z jeho wopřijeća, namakamy w nim wjele mysličkow, kotrež na podobno słowa Jĕzusowe w evangeliach dopomnjeja; poruča so tu naležnje modlitwa, a wĕmy, zo so s. Jakub wjele klečo modleše, tak zo jemu nozy na kolenomaj cyle stwjerdnyštej, tež napismo lista swĕdči za Jakuba, jakož tež w cyłym lisće zjewjena starosć wo Židow w rozpjeršenju, dokelž jakož biskop hłowneho židowskeho mĕsta mĕješe so za biskopa wšitkich tež zwonka Jeruzalema pfebywacych židowskich křesćanow, a tohodla mĕješe tež wosebitu winowatosć, za jich powučenje so starać. Tež cyrkwinscy spisowarjo najstaršicli časow k pfikł. Klement Romski, Ilermas, Klement Alexandriski, Tertullian spominaja na tćnle list a swĕdča z tym, zo list z ja- poštołskich časow pfikhadža; stary syriski pfełožk s. Pisma „Pešito“ wopfija hižo Ja- kubowy list. Jedyn abo dralii z tamnišich spisowarjow dwĕluje drje tež na tom, hač je list wot s. Jakuba, tola jich nahladnosć njeje wulka; wot 4. lĕtstotka pak připisuje so list jenohłćsnje tomule s. japoštołej, jeno Luther a jeho pfiwisk jćn zaćisny, dokelz so jelio wučbje wo wčrje, kotraž čłowjeka bjez dobrych skutkow wosprawnja, napřećiwja, tola to njozatfaso našo pfeswĕdčenje, kotrež so zepjera na podawizny lĕtstotkow a wučbu s. cyrkwje, kotraž w swojim kanonje list s. japostołej Jakubej pfipisuje. 2. Prčni list s. japoštola Pĕtra. 1. Pĕtr, pfed powołanjom k japoštołstwu Syman (Jap. sk. 15, 14; 2. Pĕtr. 1, 1) mjenowany, bĕ syn Jonasa abo, jakož so tele mjeno tež liinak wupraja, Jana (Mat. 1G, 17; Jan. 1, 42), rodźeny z Bethsaidy w Galileji, bydleše pak pozdźišo w Kafarnaumje, hdźež bĕ woženjeny a jako rybak žiwy (1. Kor. 9, 5) a hdźež jelio přichodna mać bydleše (Mark. 1, 30). Handrij, jeho bratr, wučownik Jana křćenika, dowjedźe jeho najprjedy k Jĕzusej, kiž linydom spćzna, zo so k wažnemu zastojnstwu derje hodźi a tohodla dotalne mjeno pfemĕni do mjena Kefas abo Pĕtr, t. r. skała. Što mĕješe tole přemĕnjenje mjena znamjenjeć, wujasni Jĕzus sam pozdźišo, lidyž slubi, zo clice na njeho jako na skału swoju cyrkej twarić (Mat. 16, 16—19), a tćnle slub dopjelni po swojim wot-mortwych-wstaću, lidyž jemu jehnjata a wowcy k pasenju pfepoda (Jan. 21, 15). Po do-njebjes-spĕću Jĕzusowym pokazuje so jako wjefch japoštołow: po jeho radźe bu Matij na Judašowe mĕsto za japoštoła wuzwoleny (Jap. sk. 1, 15); najprĕni wopowĕ- duje w Jerazalemje s. evangelium a wobkruća swoje słowa z dźiwami (Jap. sk. st. 1 5); najprĕni pohanow do cyrkwje pfijima; jako najwyšši pastyf wosady wopytuje; přez jandźela so z rakow Herodesa wumćži, zo by k spomćženju cyrkwje dale skutkować mohł. W 1. 42 dźĕše najprjedy do Antiochije w Syriji a potom pfińdźe, kaž so zda z podpjeru Kornelia, do Roma, załoži tu kfesćansku wosadu, kotruž hač do swojeje smjerće, potajkim na 25 lĕt, nawjedowaše. Njewosta drje stajnje w Romje, ale bĕ na ja- poštołskim koncilu w Jeruzalemje (Jap. sk. 15, 6) a pućowaše wottam do Antiochije (Gal. 2, 11). Hdźe jo potom evangelium wopowĕdował, njewĕmy z wĕstosću. Dwč lĕće pfed swojej smjerću, jakož Eusebius powĕda, pfińdźe pfez Korinth zas do Roma, lidźež bu pod kejžorom Neronom na vatikanskej hćrcy kfižowany, a dokelž so za njehćdneho mčješe, runje tak wumrĕć, jakož jeho zbožnik, prošeše, zo by z hłowu k zemi złoženej